Pri prvorodenom dieťati sa snažíme byť vo všetkom často až prehnane dôsledný. Niektoré veci sa po čase môžu otočiť proti nám. Snažíme sa robiť všetko tak aby bolo hlavne spokojné a často pri tom zabúdame na seba. Rozhodla som sa s vami podeliť o to, čo by som už určite robila inak.
Uspávanie na rukách
Nikdy som tak netrpela na kríže ako pri tomto koníčku, ktorý som si sama zaviedla. Viem že je veľa matiek ktoré to ešte vyšpičkovali do dokonalosti a poskakujú na fitlopte. Je pravda že to veci urýchli, ale ak by som mohla, skúsim to naozaj inak. Ono keď má dieťa už viac ako 8 kg to zas taká sranda nieje.
Pribehnutie hneď pri prvom vzliku
Je pravda, že chceme byť k nášmu dieťatku pozorné, prípadne reagujeme ako splašené, hneď ako nás dieťa zavolá. Vieme aký záchvat plaču potom môže následovať. ak nezareagujeme okamžite. Aj toto sa mi vypomstilo. Dieťatko je netrpezlivé do takej miery, že keď neskočíme okamžite ako zavelí, spustí takú scénu, že nám to niekedy pekne cvičí s nervami. Vekom sa nám to darí už ako tak odbúrať, ale bolo obdobie, že nám to pekne prerastalo cez hlavu.
Nekonečné kočíkovanie po vonku
Áno, dieťatko potrebuje byť na vzduchu, aby si budovalo imunitu. Ale prečo s ním kráčame kilometre a kilometre? Veď bohate postačí balkón, terasa, alebo záhrada. Ten čas by som už radšej využila pre svoj odpočinok a naviac by sa mi dieťa nenaučilo zaspávať pri natriasaní. Nehovorím že s ním nemáte chodiť na prechádzky, ale odporučila by som to striedať, aby ste toho neboli otrokom. Potom doma nič nestíhate a ste vyčerpaná nielen zo zlej noci, ale aj z turistiky, ktorú absolvujete viac krát denne.
Vysedávanie pri dieťati
Veľa mamičiek pri druhom už túto chybu nerobí. Aj vy pri bábätku sedíte a zamilovane sa na neho stále pozeráte? Pozor na to. Bude to od vás potom neustále očakávať. V tomto by som osobne určite hľadala zdravšiu mieru, pretože po čase sa z vás stane živé publikum a dieťatko sa nebude vedieť samé zahrať.
Cumeľ
Na začiatku je to dobrý nápad. Vyspíte sa vďaka nemu, dieťatko je pokojnejšie. Veď len prvý rok. Alebo tak dobre do 18 mesiacov a potom stačí… 3 roky a stále ho nechce dať z ruky. Tu by som bola asi už druhý krát opatrnejšia.
Nevravím, že tie veci sú zlé, ale z dlhodobého hľadiska pracujú proti nám. Možno by som ich nakoniec aj tak robila rovnako, ale vo veľkej miere by som si ich zvážila. A vy ako dámy, zmenili by ste niečo v prístupe pri ďalších deťoch?
