Dnes som sa rozhodla napísať článok v duchu, akým sa má tento blog uberať. Už tu máme celkom fajn obsah, nájdete tu recepty, typy, nápady, inšpirácie. Zatiaľ sme si však ešte nepokecali a spoločne sa nezamýšlali. Uvarte si kávu/ čaj, vyložte si nohy a poďme si trošku prebrať, v čom sme sa to vlastne ocitli.
Pri kolotoči, ktorý začne po narodení babätka sa toho pre nás veľmi veľa zmení. Kojenie, kŕmenie z fľašky, prebaľovanie, varenie, upratovanie, kratučké spánky, kočíkovanie, nákupy, plač, plač, vzdor, plač, ihrisko, chcem tú hračku, chaos bordel ach jaj…. Vidíte sa v tom aj vy?
Každý deň sa na nás valí reklama zo sociálnych sietí. Dokonalé matky krásne namaľované, nastajlované, vyfiltrované, nakulmované a vy? Pozriete sa do zrkadla a čo vidíte? Kruhy pod očami, zmena vo výraze tváre, únava. Zmenilo sa všetko, zmenili sa vám priority, zmenila sa vám pokožka, nechty, vlasy, zadok, manžel,…. Odrazu je toho príliš veľa a vy sa nestačíte ani zastaviť a zamyslieť čo sa to vlastne stalo?
Stalo sa to, že ste matky. Všetci vám hovoria aké je to úžasné skvelé krásne a aké máte šťastie. Každý chce aby ste sa tešili a vyžarovali pozitívnu energiu a vy máte pocit, že tiež musíte hrať túto hru. Hoci to často tak necítite, musíte sa tváriť aké je to všetko perfektné a hrať toto nekonečné divadlo, lebo keď raz poľavíte zožerú vás zaživa,… Niekedy premýšľam čo je vyčerpávajúcejšie, či materstvo samo o sebe, alebo to ako ho musíme prezentovať. Máme mať krásne uprataný byt, lebo veď sme doma, očakáva sa od nás že budeme perfektne vyzerať už dva týždne po pôrode, lebo veď herečky to tak majú, tak musíme aj my,… Spoločenské očakávania sa akosi zvrhli a na nás sú kladené vysoké nároky. Kedysi sa hovorilo, že sa žena po pôrode ostrihá na krátko, priberie a prestane o seba dbať. Dnes sa očakáva že bude vyzerať ešte lepšie ako predtým.
Celkovo je teraz taká doba, že sa všetci musíme tváriť pozitívne. Stáva sa z nás povrchná reklama. Sociálne siete z nás spravili pózerov. Robíme si to však sami, lebo sa bojíme priznať slabosť a nedokonalosť. A potom sa čudujeme, že je odrazu toľko depresie okolo nás a ženy sú nešťastné, lebo majú pocit že nespĺňajú tento dokonalý obraz. V konečnom dôsledku to potom prenášame na svoje deti a rodinu, lebo máme pocit že sme zlyhali.
Čo keby sme sa prestali hrať na to aké je to úžasné a začali to radšej jednoducho vnímať. Nefoťme si a nepostujme naše deti na facebooku 10 krát denne. Aj tak o to nikto nestojí, ani vaše dieťa. Zastavme sa na chvíľu a len tak sa na neho zahľaďme, táto chvíľa patrí nám a nie naším sledovateľom. Prečo máme skákať od radosti aké je to dokonalé byť matka. Poďme to len tak cítiť. Veď my vieme že je to nádherné, ale prečo to máme demonštrovať všade okolo seba? Lebo je to módny trend a proste sa to musí?
Nie nemusí. Byť maminkou je skvelá, ale neuveriteľne náročná práca. Dokonale to napĺňa, no i vyčerpáva. Keď sa zrodí dieťa, zrodí sa aj matka. Prechádzame obrovskou zmenou čo si nikto neuvedomuje. Zrazu to už nieje len o nás. Sme prepojené s našimi deťmi. Prežívame s nimi každú bolesť, každý jeden zaseknutý prd a to doslova. Začíname žiť viac ich život ako ten vlastný a to sa odráža nielen na našom výzore a zmene osobnosti, ale aj na vzťahu voči partnerovi a príbuzným. Vy ste odrazu tá levica, ktorá chráni svoje mláďa. Vytáčate okolie tým že takmer zabíjate pohľadom keď dieťa spí a niekto niečim buchne. Leziete im na nervy lebo sa s vami nedá vôbec dohodnúť a plánovať. Odrazu ste tá čudná prepnutá matka 😀
A viete čo? To je správne, lebo byť prepnutá matka je dobrá matka, hájiť si záujmy svojho dieťaťa aj na úkor medziľudských vzťahov je predsa vaša práca, vaše inštinkty. Necíťte sa zle, za to že ste nervózna a podráždená na svoje okolie. Kto môže byť prívetivý keď sa v noci vyspí súvislým spánkom v priemere 4 hodiny ( a to je tá dobrá noc ).
Buďme hrdé na to aké sme, nie na to ako chceme aby nás vnímali. Predstierať dokonalú mamu vie každý, ale myslím si, že len ten kto je schopný hrdo ukázať aj svoje slabosti, môže byť naozaj užitočný. Užitočný pre iné mamičky, ktoré o sebe začínajú pre únavu pochybovať. Neodvracajme sa im chrbtom tak, že sa budeme tváriť aké sme dokonalé a ako máme všetko v malíčku. Priznajme im že aj my to prežívame. Ukážme im úprimne že aj nám to občas prerastá cez hlavu. Nefrustrujme sa navzájom predstieraním dokonalosti, ale buďme si oporou. Pretože tú vám dokáže poskytnúť len ten, kto to prežil a je reálne v tom istom dianí.
Nechcem aby tento blog bol póza, chcem aby dokázal každej jednej mame niečo dať. A to nielen vo forme receptov a nápadov, ale uvedomením si kým sme a aby sme boli na to pyšné.
